Dátum: 05.09.2011
Odmeňujme lekárov a lekárnikov aj podľa predpísaných a vydaných generík
Slovensko patrí v EÚ medzi krajiny s relatívne vyšším podielom generík na celkovej spotrebe liekov (okolo 67% v množstevnom vyjadrení a 33% v peňažnom – zdroj: Espicom). Napriek tomu tu existuje priestor, aby sa tento podiel ešte zvýšil. Stačí sa porovnať s generickou veľmocou – susedným Poľskom. Hoci v slovenskom právnom poriadku (viď § 38b (6) zákona č. 140/1998 Z.z. o liekoch a zdravotníckych pomôckach) už aj v súčasnosti jestvuje možnosť predpísať liek na úrovni účinnej látky (tzv. generická preskripcia), lekári túto možnosť doteraz takmer vôbec nevyužívali. Každý nech si sám zodpovie otázku, či si jeho lekár vôbec splnil svoju zákonnú povinnosť (§ 38b (3)) a informoval o výške úhrady za navrhovaný liek, o možnosti jeho náhrady generickým liekom a o výške úhrady za tento náhradný generický liek, príp. lieky.
Ak lekár predpísal neinformovanému pacientovi originálny liek, ten mohol ešte dostať spravidla lacnejší generický liek v lekárni (povolená tzv. generická substitúcia), ak si pravda lekárnik splnil svoju zákonnú povinnosť (§ 38b (7)) a informoval pacienta o možnosti výberu náhradného generického lieku a na požiadanie poistenca aj o výške úhrady poistenca za ostatné náhradné generické lieky. Ak si pacient vybral generikum, musel lekárnik podľa zákona (§ 38b (9)) informovať lekára, ktorý liek predpísal. Nikde však už nie je napísané, akým spôsobom by to lekárnik mal vykonať, a tak v praxi nie je toto zákonné ustanovenie zo strany lekárnikov väčšinou napĺňané, a teda lekári nevedia o prípadnej zámene lieku. Zaujímavé je, že lekári sa začali v tejto súvislosti vehementne kriticky ozývať až nedávno, keď hrozilo, že pri určitých liečivách nebudú môcť predpisovať konkrétny obchodný názov lieku. Znamená to, že lekárom doteraz neprekážalo, keď po generickej substitúcii v lekárni, hoci nie príliš častej, nemali prehľad, aké lieky v skutočnosti ich pacient užíva? Alebo boli ich nedávne ponosy v súvislosti s navrhovaným zavedením povinnej generickej preskripcie len zásterkou toho, že by nemohli do takej miery ako doteraz ovplyvňovať výber konkrétneho lieku konkrétneho výrobcu?
Svojim silným lobingom pri aktuálnom návrhu nového zákona o liekoch si už lekári vybojovali zavedenie možnosti predpísať na recepte aj konkrétny názov lieku popri povinnom uvádzaní účinnej látky. Ide teda o zoslabenie pôvodného návrhu povinnej generickej preskripcie. Okrem toho si lekári vydobyli aj ministerský prísľub, že zdravotné poisťovne budú raz mesačne informovať predpisujúcich lekárov, aké konkrétne lieky lekárnik vydal pacientovi v danom mesiaci. Ministerstvo zdravotníctva chce podľa vlastných slov týmto opatrením zabezpečiť informovanosť lekára o presnom názve lieku, aký pacient užíva. Súčasne s tým sa však lekárom poskytne zároveň aj pohodlná spätná väzba, čo, ako píše Martin Filko, uľahčí ich „motivovanie“ farmafirmami.
Ak by na Slovensku dobre fungovala povinná generická substitúcia, tak ako je to v mnohých vyspelých štátoch Európy (Nemecko, Dánsko, Švédsko, Fínsko, Lotyšsko, Cyprus), tak by nebolo ani potrebné zavádzať povinnú generickú preskripciu. Efekty by boli totiž rovnaké. MZ SR sa zrejme aj preto v novom zákone o liekoch „pozichrovalo“ a navrhuje okrem zoslabenej povinnej generickej preskripcie aj povinnú generickú substitúciu. A to je dobre! Lekárnik bude totižto povinný pri zhruba 380 liečivách (t.j. asi pri tretine všetkých účinných látok), ktoré sa budú musieť predpisovať genericky, ignorovať lekárom uvedený obchodný názov lieku na recepte a ponúknuť v prvom rade pacientovi taký liek s rovnakou účinnou látkou, ktorý je bez doplatku alebo s najnižším doplatkom, a ktorý je dostupný, ak si pacient nevyberie inak (v ČR až 80% pacientov akceptuje generickú substitúciu, v SR je to takmer presne vice versa). Riziko tu môže vyvstať z termínu „dostupný“. Lekárne, najmä tie, ktoré nie sú vystavené veľkému konkurenčnému tlaku, nemusia byť totižto motivované nakúpiť tie najlacnejšie preparáty. Skôr môžu byť motivované vyššou obchodnou prirážkou v absolútnych hodnotách pri drahších liekoch. Niektoré krajiny to riešia napríklad zákonnou povinnosťou pre lekárne mať k dispozícii na výdaj najlacnejší generický liek v každej anatomicko-terapeutickej skupine. V Dánsku zas nesmie byť vydaný liek drahší ako 105% z ceny najlacnejšieho. Ďalším z riešení ako odstrániť motiváciu lekárnikov vydávať drahé lieky (pri abstrahovaní pôsobenia farmafiriem na lekárne) je zavedenie rovnakej obchodnej prirážky pre všetky lieky s totožnou účinnou látkou alebo dokonca aj pre lieky s odlišnou účinnou látkou, ale s podobným terapeutickým účinkom (tzv. jumbo-clusters).
Vo vyspelom svete často nepotrebujú na podporu generík reštriktívne zákonné úpravy. Stačí správne nastaviť mechanizmus, ktorý bude ekonomicky motivovať tak lekárov, ako aj lekárnikov. Na Slovensku už v minulosti exminister Zajac pripravoval indikátory kvality, na základe ktorých mali byť hodnotení, odmeňovaní a (ne)zazmluvňovaní lekári. Jedným z indikátorov mal byť aj podiel generík na všetkých predpísaných liekoch lekára. Angelika Szalayová píše, že vo Veľkej Británii lekárov platia aj podľa výšky podielu receptov predpísaných generickým názvom, a tak možno ani niet divu, že aj pri dobrovoľnej generickej preskripcii tvoria recepty s názvom účinnej látky až vyše 80% (zdroj: NHS Information Centre). Podľa Szalayovej sa lekári dajú v prospech generík tiež motivovať určením limitov na predpisované lieky, pričom pri ich nevyčerpaní lekár získava finančnú odmenu umožnenú úsporami. Podobné motivačné modely by sa dali uplatniť aj na lekárnikov, ktorí by si mohli ponechať časť z úspor vytvorených častejším vydávaním lacnejších generík alebo vyjednaním nižších cien s distribútormi liekov.
Dušan Zachar
INEKO
P.S.: Kliknite si aj na náš predošlý článok o generickej preskripcii.
Tento článok vznikol ako súčasť projektu i-Health.sk, ktorý finančne podporuje zdravotná poisťovňa Dôvera.